slabikar

Lezim pri tebe v trave, okolo nic iba velka rozlahla plan a jeden jediny strom v jej strede. Sme od neho kusocek ale v tomto momente ked hladim do tvojich oci sa to zda ako ceta k slnku. Stebla travy opisuju krivky vtojho tela. Fuka nezny vetrik, co ti obcas trosiknu zavlni satami.Tvoje dlhe gastanovohnede vlasy su rozprestrete na zemi. Lezim pri tebe. Drzim ta za ruku a hladim do tvich oci. Slnecne luce tancuju na tovjej tvari. Tvoje pery sa zdaju byt najzmyselnejsou vezou na svete. Pockat, nie, oni nou naozaj su. Pomaly ta pohladim po vlasoch. Dookola je pocut vtaci stebot a sustanie vetra. Ale to vsetko je uplne bezvyznamne, lebo sa sustredim len a len na teba. Nedokazem nic povedat i ked viem ze by som mal, nedokazem nic spravit, pohnut sa. Ale musim, nemozem to predsa neurobit. Pomaly sa nad teba naklonim priblizijem sa mojimi perami k tvojim. Srdce mi bije ako keby mi chcelo vyskocit z hrude. Neviem co urobis co povies. Ale ano musim, nesmiem na to zabudat. V tom mi to preblisne hlavou, nie nemozem. Ved ona... Pomaly zavriem oci a lahnem si spat do travy pomaly sa ku mne otocis a pozres sa na mna. Nevidim to ale citim to. Nemozem otvorit oci lebo druhy krat by som sa uz asi neudrzal. Pockam kym odvratis pohlad. Otvaram oci. Pustam tvoju ruku. Obaja myslime na to iste, ale vieme ze to je absolune nemozne a vylucene. Ale i tak tato chvila sa mi navzdy vrije do pamati. A raz dek sa sem vratim ostane tu len ten strom a ja budem pri nom stat a spominat na ten nezbedny vetrik, tvoju dokonalu tvar, nas dvoch, tuto chvilu, tento moment.